Najdlhšia rieka Európskej únie si právom zaslúži našu pozornosť pre jej mimoriadny význam. Dunaj o prívlastky naj nemá núdzu. Pramení v Čiernom lese a ústi do Čierneho mora. Na tejto ceste jeho povodie tečie cez územia osemnástich štátov a spája štyri hlavné mestá. Vďaka negatívnym dopadom ľudskej činnosti je to zároveň aj najohrozenejšia rieka celej Európskej únie.
Dunaj napája podzemné vody a bratislavské studne pitnou vodou. Chránené oblasti okolo jeho toku, ako lužné lesy a luhy, sú víkendovým tipom pre milovníkov prírody a kľudu. Športovcov zase láka cyklotrasa vedúca popri jeho brehoch a priesakových kanáloch vodného diela Gabčíkovo, ktoré poskytuje elektrickú energiu a stabilizuje koryto Dunaja. Práve priesakové kanály sú miestom, kde sme sa rozhodli objaviť krásu ukrytú pod hladinou v rámci projektu „Desetlokalit“.
Vybrali sme sa sem kvôli miestam s relatívne čistou vodou, dobrou viditeľnosťou pre vyhotovenie fotiek a tiež miestami vhodnou hĺbkou, dosahujúcou aj 4 metre. Po hodine hľadania sa nám konečne podarilo nájsť miesto kde voda vyzerala čistá a prúd mierny. Otvoril sa nám svet plný života, predovšetkým riečnej flóry. Rastliny rôzneho druhu prekryla jedna vzácnosť a to kvitnúce lekno, ktoré si razilo svoju cestu smerom na hladinu. Lekno biele sa nachádza na Červenom zozname ohrozených rastlín Slovenska. V Dunajských luhoch sme mali zase možnosť pozorovať rôzne druhy živočíchov: volavky, kormoránov, rybárika, vydry, ondatru a dokonca aj jeleňa, spolu s množstvom ďalších živočíchov, ktoré robia oblasť Dunaja oázou biodiverzity. Lužné lesy, ich ramená, alebo vzácne mokrade môžeme prirovnať k dažďovým pralesom. Sú domovom tisícov rastlinných a živočíšnych druhov pre ktoré je Dunaj tiež tepnou migračnej cesty. Celý tento ekosystém je predovšetkým závislý na jednom elemente – na vode.
Dunajský biotop je ale ohrozený intenzívnym lesným hospodárstvom, holorubmi a inými aktivitami, ktoré menia krajinu aj vodný tok. Dunaj ohrozuje viacej rozličných faktorov. Hrádze napríklad zabraňujú jedincom Vyze veľkej (ide najväčšie druhy jeseterovitých rýb, ktoré môžu mať aj 6 metrov), aby sa k nám dostali a rozmnožovali. Mechanická regulácia toku zase spôsobila zánik mnohých ramien aj keď dnes sa už zopár z nich podarilo oživiť. Znečistenie odpadovými vodami malo celé desaťročia negatívny vplyv na život v Čiernom mori, do ktorého Dunaj ústi. Táto situácia sa vďaka pokročilým technológiám v čistení vody a budovaní infraštruktúry ku dnešnému dňu veľmi zlepšila, a kvalita vody stúpla. V posledných rokoch ale prišla úplne nová výzva ktorej musí rieka čeliť – stúpajúca koncentrácia antibiotík a plastové znečistenie.
Plastové znečistenie vníma verejnosť hlavne ako problém oceánov a morí do ktorých sa každoročne dostane viac ako osem miliónov ton plastového odpadu. Ten následne zabíja morské živočíchy, ktoré ho požerú, alebo sa do neho zamotajú. Väčšina tohto odpadu sa do oceánu dostane práve znečistenými svetovými riekami, ktoré odvádzajú náš odpad z okolia miest na široké more. Iba cez Dunaj sa každoročne dostane do Čierneho mora 530 až 1 550 ton plastového odpadu.
Vedci tiež upriamujú pozornosť na mikroplast, ktorý by mohol predstavovať zdravotné riziko aj pre nás ľudí, ak by sa dostal cez potravinový reťazec, ako ryby alebo morská soľ, až do našich tiel. V Dunaji sa na určitých miestach našlo až 50 častíc mikroplastov na kubický meter vody. Mikroplast sú čiastočky plastu s priemerom menším ako päť milimetrov. Vzniká olamovaním a trieštením väčšieho kusu plastu na menší. Hlavným zdrojom plastu v Dunaji sú podľa všetkého obaly, aj z našich domácností, nie len z priemyslu alebo lodí. Veľa návštevníkov luhov sa ale nespráva zodpovedne, a svoje odpadky si po návšteve Dunajskej prírody so sebou nezoberie a tie potom často končia v rieke.
Bez poriadnej separácie nemôže nastať ani postačujúca recyklácia. Voľne pohodený odpad, zaveje vietor alebo voda do riek, a tie vedú do mora. V našich končinách ešte povedomie o plastoch nie je také veľké ako v západnej EU, preto je vzdelávanie ohľadne zodpovedného prístupu k vlastnému odpadu nesmierne dôležité.
Autor: Katarína Linczényiová, Foto: Michal Lindner